O kaderníctve a zrkadle času.

Autor: Ján Chomík | 8.11.2017 o 10:17 | Karma článku: 9,62 | Prečítané:  1865x

Pôvodne som chcel zvoliť nadpis, že strihanie vlasov je rakovina spoločnosti, ale to už mi niekto vyfúkol a nahradil pornom. To samozrejme nemení nič na tom, aby ste sa začali vyhýbať kaderníctvam.

Už si nespomínam, kedy som bol u prvýkrát v kaderníctve, ale matne sa mi vybavujú pocity, ktoré som musel vtedy zažívať. Bola to taká nepríjemná  zmes neznalosti a nedôvery. Bolo mi povedané, že mi nejaká teta ostrihá vlasy, tomu som rozumel. Na to či som s tým aj stotožnený sa ma už nikto nepýtal. Rodičia to hrali na ťažkú pohodu, ale moje skúsenosti a inštinkt mi šepkali, aby som bol ostražitý.

Pani kaderníčka mi dala pod zadok podsedáky a žoviálne ma informovala, že sa nesmiem hýbať, inak sa môže stať, že mi odstrihne ucho. V mojom pomyselnom rebríčku osôb, ktoré Vás dokážu vydesiť, sa rázom táto teta dostala na druhé miesto. Na prvom suverénne kraľoval potetovaný Maor z detského seriálu Deti z Dymovej hory. Keďže som sa neopovážil riskovať stratu ucha, sedel som tak strnulo, že socha Dávida by vedľa mňa vyzerala, ako keby mala epileptický záchvat. Strihanie trvalo asi tri svetelné roky, ale nakoniec to dobre dopadlo. Šťastne som sa vracal domov so symetrickou ofinou, za ktorú by sa nehanbil ani Kazisvět VI. Ako čas utekal, ubúdal mi počet podsedákov pod zadkom. Dokonca som už ku kaderníčke začal chodiť aj bez prítomnosti rodičov. Cestou mi v hlave znela len jedna matra: „Dobrý deň, poprosím vás, trochu skrátiť a vzadu do stratena“ Stačilo však, že sa ma kaderníčka opýtala: „a tie boky chceš tiež do stratena, či len zastrihnúť?“ a mne sa celá mantra rozsypala ako domček z kariet. Čo ma však vždy v kaderníctve fascinovalo, boli tie obrovské plagáty mužov a žien s rôznymi účesmi. Ich farebnosť už dávno stratila dych, zlievala sa do odporných žltohnedých tónov. Zženštilý chlap z obrázku na mňa hľadel so zasneným pohľadom celé detstvo. Za tú dobu jeho účes zažil éru modernosti, nevkusu a aj retra.

V puberte som už vnímal kaderníčku hlavne ako ženu. Zväčša to boli dievčatá so silným mejkapom s dennou spotrebou voňavky okolo dvoch litrov. Účes v štýle „trvalej“ u nich suverénne dominoval. Vtedy som sa ich už nebál, skôr naopak. Vnímal som dotyky ich prstov, odovzdane som si nechal kývať hlavou ako pajác. Občasné kontakty našich tiel boli prvé vzrušujúce okamžiky v mojom živote. Tými dotykmi samozrejme myslím jej  ruku a moje rameno. Určite som musel byť v miernom tranze, pretože som úspešne dokázal ignorovať jej cholerické žutie žuvačky pri mojom uchu. Raz tejto romanci však musel prísť koniec a aj prišiel. Začal som počúvať heavy metal. Potreba strihať si vlasy sa znížila na minimum, dovolím si tvrdiť, že sa rovnala nule. Vyhýbal som sa kaderníctvam ako vegetarián mäsiarstvu. Nechal som si narásť krásne dlhé blond vlasy a mal som na dlhé roky kľud.

Súčasnosť - ortodoxná viera v heavy metal ma už dávno opustila. Rovnako ako hustota, dĺžka a kvalita mojich vlasov. Teraz sedím u kaderníčky, z ktorej dychu cítim kávu a cigarety. Sťažuje sa kolegyni na kŕčové žily a jej dotyky sú skôr mechanické ako erotické. Opäť som nútený minimálne pätnásť minút nehybne sedieť. To mi už problém nerobí, oveľa horšie je sledovať tak dlho vlastnú tvár v zrkadle.

Hľadím na seba a v duchu si hovorím: „Preboha, to som ja? Som nejaký spuchnutý, nie? A tie vaky pod očami, to kedy sa mi stalo? Zisťujem, že moja brada už je v párnych číslach! To čo tu majú za svetlo? Farbe mojej pleti chýba sviežosť. Cítim sa urazene, v mojich predstavách takto predsa nevyzerám. Moje rozjímanie prerušuje kaderníčka s otázkou, či mi môže zastrihnúť aj obočie. Spomeniem si na Brežneva a dám jej povolenie. Hotovo. Posledné, čo ma dorazí je kontrola pomocou zrkadielka, či aj zadná časť účesu je v poriadku. V spätom zrkadielku vidím, moju rozrastajúcu sa plešinu. Zabite ma, prosím. Zaplatím a odchádzam znechutený. Nostalgicky sa obzerám po podsedákoch. Veru nikde inde si človek neuvedomuje ako čas uteká, ako práve v kaderníctve. Rovnako nikde inde neplatí viac popieranie, hnev, vyjednávanie, depresia a akceptácia ako práve tam. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Privatbanka bola pre Kočnera kľúčová, bola pri Bonaparte aj pri Technopole

Obchodoval aj s ďalšími, od Tatra banky kúpil pohľadávky.

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: Ako sme sa dostali až sem? Kto nechal Kočnera vyrásť

Čo majú spoločné Kočnerove kauzy?


Už ste čítali?