Vinco na pohovore alebo o sviniach a líškach

Autor: Ján Chomík | 7.2.2018 o 14:37 | (upravené 7.2.2018 o 15:23) Karma článku: 10,45 | Prečítané:  15686x

Osamelý Vinco sedí za obrovským stolom v zasadačke. Spoločnosť mu robia nepohodlné stoličky a akási biela tabuľa, popísaná farebnými fixkami. Vinco sa snaží pochopiť význam, či súvislosti. Je to však márne. 

Možno v momente, keď tam niekto niečo prezentoval, to zmysel dávalo. Teraz je to len guláš varený zo skratiek, krížikov, šípok a kruhov. Vinco zaraďuje takéto abstraktnosti do kategórie - chujoviny. Do tejto skupiny zaraďuje napríklad aj sudoku alebo politické diskusie.

Nervózne trasie pravou nohou a zhruba každých dvadsať sekúnd si otiera spotené ruky do nohavíc. Snaží sa sedieť vzpriamený, nehrbiť sa. Má na to svoje dôvody. Jednak chce pôsobiť, že mu je táto póza prirodzená a jednak aj preto, že je mu košeľa malá a vždy keď sa zhrbí, tak sa mu vzadu vytiahne z nohavíc. Vinco sa cíti nepríjemne a začína sa nadmerne potiť. Dlhú chvíľu si kráti tým, že filozofuje nad otázkou, či dôvodom jeho potenia je nervozita, alebo či je nervózny preto, že sa potí.  

Do miestnosti vstupuje mladá personálna manažérka. Venuje Vincovi krátky pracovný úsmev a automaticky zaradí Vinca medzi prasce. V jej rýchlom úsudku nie je nič vulgárne. Prednedávnom totiž čítala v jednej knihe o mužovi, ktorý rozdeľoval ľudské tváre na dva typy. Prasacie alebo líščie. V prvom momente asi každému napadne, že tieto dva typy budú mať niečo spoločné s vlastnosťami týchto zvierat, ktoré im dali ľudia. Pravda je však taká, že to s nimi nemá spoločné vôbec nič. Prasacia tvár je okrúhla, zatiaľ čo líščia je úzka. Takže, ak zaradila Vinca k prasaciemu typu tváre, nie je v tom nič hanlivé. Problémom však je, že od doby, čo sa o tomto delení tvárí dočítala, začala automaticky ľudom prideľovať prasacie alebo líščie tváre. Nedokáže sa toho zbaviť. Vyzerá to tak, že je už asi naveky uväznená medzi líškami a sviňami.

Pri predstavovaní podáva Vincovi ruku, ktorá je chladnejšia ako stetoskop obvodnej lekárky. Následne dôrazne uchádzačovi ozrejmí, že je z oddelenia „ejdž ár“. Vinco si už po dvoch sekundách nevie spomenúť, ako sa dotyčná volá. Pamäť na mená a školské učivo mu vždy robila problémy. Jediné, čo mu ostalo v hlave, bolo, že slečna pracuje na nejakom úseku s názvom „džej ár“. Tento fakt v ňom vyvolá pocit, že asi bude komunikovať s nejakým veľkým zvieraťom.

Slečna má korporátny outfit, červený rúž na perách a červenú nitku okolo zápästia. Životom ponúknuté mláky ešte nestihla preskočiť, ploty preliezť. Otázka podliezania ostáva v rovine otázky. Deficit životných skúseností supluje svojím entuziazmom. Svoju prácu chápe ako poslanie, dáva jej pocit dôležitosti. Umýva si zuby ako personalistka, svoju rannú kávu pije ako personalistka, na autobusovú zastávku dobieha ako personalistka. Tento úžasný pocit zaradenia v hierarchii spoločenskej významnosti umocňuje jej stav sebauvedomenia. Niečo podobné zažila už ako dieťa, keď si prvýkrát obula mamine topánky s podpätkom. Medzi jej záľuby patrí zbieranie lajkov na sociálnych sieťach za dennodenné nahadzovanie motivačných citátov, občas preložené vyzývavou fotkou z kúpeľne s komentárom, že život je krásne dobrodružstvo – hashtag lifeisgood.

Oproti nej sedí muž v strednom veku v bielej neznačkovej košeli, čerstvo oholený tupou žiletkou. Poznávacie znamenie - červená škvrna od zaschnutej krvi na krku. Niečo už v živote preskákal, niečo preliezol a niečo aj podliezol. Okolnosti ho prinútili, inak by sa choval inak. Aspoň takto si to odôvodňuje on. Vincent má rád akčné filmy, prívarky od mamy a na zápästí nenosí nitku, ale hodinky. Nitky akejkoľvek farby by dokázal tolerovať iba v španielskych vtáčikoch. Na pohár s tekutinou nehľadí ako na poloprázdny, ani ako na poloplný. Na pohár s tekutinou hľadí ako na pohár s tekutinou. Ak by mala tá tekutina nejaké promile, bol by ochotný rozvíjať príbeh pohára až do rána.

Slečna z „džej ár“ oddelenia rozpráva miernym a hlbokým hlasom, tak ako ju to učili na školení. Jej dikcia pripomína Dalajlámu hlásiaceho odchody a príchody na železničnej stanici. Vinca tento tón uspáva a nudí. Snaží sa však dávať pozor, aby v prípade nejakej otázky vedel rýchlo reagovať. S vážnym výrazom v tvári súhlasne prikyvuje a predstiera záujem.

Miestnosťou padajú slovné spojenia ako ťah na bránu, chuť pracovať, precíznosť alebo organizačné schopnosti. Pre Vinca je to jedným uchom dnu a druhým von. Vinco chce pracovať ako skladník a nie ako futbalový útočník. Na ťah na bránu sa môže oné. Jeho politika práce má prosté pravidlo - daj mi robotu a ja budem robiť. Je pravdou, že Vinco vo všeobecnosti radšej berie ako dáva, ale ak sa bavíme o robote, tam je mu všetko jasné. Robota je robota a Vinco sa jej nebojí.

„Dôležité je pochopiť výhody reciprocity“ upresňuje slečna a ilustruje svoje slová tým, že k sebe prikladá špičky prstov obidvoch rúk. Vincovi je čudné, že prečo sa stále bavia o všetkom možnom, len nie o svätej trojici. Tým má samozrejme na mysli: termín výplaty, stravné lístky a koncoročné prémie. Tieto tri veci sú pre Vinca relevantné, ostatné je vedľajšia koľaj.

„ ... a samozrejme, ak by ste boli prijatý, tak by ste na začiatku absolvoval adaptačný proces, takže sa nemusíte ničoho obávať. S kolegami v sklade by ste si všetko spoločne prešli...“

Vinco je z toho pohovoru zmätený ako Goro pred Tokiom. Keď nastupoval do svojej prvej práce, tak si ho zobral pod patronát starý Šoltés. Ukázal mu, kde má skrinku a kde je záchod. Vyvaroval ho od pitia pálenky na pracovisku a pohrozil, že lajdákov nestrpí. Nakoniec mu ukázal, do ktorých regálov čo patrí a rovnako aj v ktorých, čo nájde. O žiadnej reciprocite alebo procesoch nebola ani reč. Napriek všetkému Vinco na otázku, či všetkému rozumel a či sa chce aj on niečo opýtať, len záporne pokrúti hlavou. Nakoniec však pozbiera odvahu a opýta sa na stravné lístky.

Vinco vychádza z budovy a plnými dúškami vdychuje čerstvý vzduch. Cíti ako z neho opadá nervozita a napätie. Podobný pocit mával aj na škole po dôležitej písomke. Vedel, že jej hodnotenie nebude úspešné, ale bol rád, že to už má za sebou. Vincov život je už raz taký, nič nejde podľa jeho predstáv.Teóriu, že je proti nemu celý vesmír, kŕmi v sebe už od mala, dokonca aj keď ide do obchodu, tak si vždy vyberie vozík s jedným zaseknutým kolieskom a to už nemôže byť náhoda.

V jeho myšlienkach padajú aj otázky religiózneho charakteru. „Panebože prečo ja? Akú hru to so mnou hráš?“ Vinco verí v Boha, len keď ho potrebuje. Dalo by sa povedať, že jediný jeho stimul k viere je obava alebo strach. Čaká, že nepriaznivé okolnosti zmení niekto iný, ako on sám. Keďže už zistil, že žiadne zmeny sa nekonajú, zväčša svoj strach obracia v hnev alebo nenávisť. Niekedy však len mykne plecami a zaradí problém do kategórie, kam patrí sudoku alebo politické diskusie.

Hneď ako Vinco odíde, si personalistka na Vincov životopis napíše červeným perom veľké NIE. Potom otvára okno a necháva miestnosť poriadne vyvetrať.  V odraze okna zbadá svoju tvár a už poniekoľkýkrát sama seba utvrdí, že patrí medzi líšky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Kaukaz spája hrdosť aj boľševická minulosť

Európa nie vždy vyhráva.


Už ste čítali?