Vinco a Zuza

Autor: Ján Chomík | 8.3.2018 o 12:17 | (upravené 8.3.2018 o 12:58) Karma článku: 5,83 | Prečítané:  1196x

Vincent postáva pri krčmovom pulte a občasne si odpíja z piva. Na druhej strane pultu stojí čašníčka Zuza. Opiera sa o chladničku a letargicky vyfukuje cigaretový dym. 

Obaja takmer s nábožnou vážnosťou hľadia do neurčitého bodu, v odborných kruhoch nazývaného „doblba“.

Vinco by sa jej rád prihovoril, ale nevie, čím by Zuzu zaujal. Aj napriek tomu, že má  Vinco svoje tienisté stránky, stále je to ľudská bytosť, ktorá hľadá kúsok toho povestného ľudského tepla a dotyku. Zuza ním však pohŕda, dokonca sa dá povedať, že k nemu pociťuje neprekonateľný a neskrývaný odpor. Vinco je pre ňu len ďalší primitívny tvor, ktorý sa v nevypočítateľnej perióde zjavuje a mizne v miestnom pohostinstve. Je ako kométa, ktorej eliptická dráha pretína dva zásadné body. Domov a krčmu.

Dôvod Zuzinho odporu Vinca nezaujíma. Dobre vie, že to nie je nič osobné. Zuza totiž nenávidí všetko a všetkých. Je nepríjemná, nevľúdna a tak skončila tam, kde väčšina týchto ľudí na Slovensku končí. V službách. Pre niektorých ľudí je nenávisť len jedna z mnohých emócií. Niekto ju vníma ako opak lásky. Aj keď o tejto definícii sa dá polemizovať, už len preto, že nenávisť dokáže spájať ľudí rovnako silným putom ako práve láska. Práve tak nenávisť vníma aj Zuza, rovnako ako lásku: vnútorne, intenzívne a opojne.

Vincov spôsob uvažovania sa však hýbe v iných intenciách. Zuza má veľké prsia a ešte väčší výstrih. Zbožňuje sledovať ako sa jej rúž otláča na filter cigarety, alebo spôsob akým si napráva ramienka podprsenky. V jej prítomnosti je totiž všetko krajšie. V jeho romantickej predstave sa Zuza za pultom znáša ako anjel, sprevádzaná jemne tlmenými svetlom a za zvuku Beethovenovej Mesačnej sonáty. Zuza spĺňa všetky Vincove náročné požiadavky na femme fatale. Pokorne sám seba vníma ako bezvýznamného úbožiaka, zatiaľ čo Zuza je pre neho vznešená kráľovná. Asi by sa čudoval, keby tušil, že presne tak ho vníma aj Zuza. Samozrejme bez tej rojčivej príchute a bez svetelnej a hudobnej kulisy.

Komunikovať so Zuzou je pre Vinca len jedna z mála možností, ako môže prísť do styku, aj keď len konverzačného, s ženským pohlavím. Problém je však v tom, že keď túži niekoho verbálne upútať, tak sa u neho náhle a naplno prejaví záhadná porucha reči a myslenia. Opýtať sa, ako sa jej darí, alebo jej zložiť nejaký kompliment považuje za neoriginálne. Vinco preskakuje z jedného myšlienkového konceptu do druhého. Dalo by sa povedať, že je Sergej Bubka konceptov. Fenomén patriaci do konceptnej siene. "Možno by stálo za pokus nahodiť tému o počasí, to sa predsa bežne robí, ak viazne reč,” uvažuje. Ibaže, čo sa jej opýta, keď obaja žijú v rovnakom zemepisnom pásme? Škoda, že Zuza nepochádza z Kuala Lumpur a Vinco z Reykjavíku. Potom by sa veru parádne debatovalo.

Nakoniec Vinco lišiacky vytiahne z vrecka od nohavíc škatuľku cigariet a teatrálne sa začne šacovať, akože hľadá zapaľovač, ktorý má samozrejme schovaný v druhom vrecku. „Zuzka, asi som si zabudol zapaľovač doma, nepožičala by si mi tvoj?” nahodí Vinco udicu. Tá sa na neho ani nepozrie a oznámi mu, že mu nič požičiavať nebude. Je to holý fakt. Zuza nepracuje v požičovni zapaľovačov, ale v krčme. Ak chce Vinco zapaľovač, tak si ho musí kúpiť za euro dvadsať. „Tak mi teda predaj modrý, bude mi pripomínať tvoje oči,” odpovedá Vinco a žmurkne na ňu. Zuza, čašníčka s hnedými očami a absentujúcou mimikou v tvári mu podáva žltý zapaľovač. Vinco ani nepípne, ale vo vnútri ho zžiera nepríjemný pocit. Zbytočne minul euro dvadsať za niečo, čo ani nepotreboval a nikam sa nedopracoval. Krava jedna.

Nadviazať nezáväznú konverzáciu so ženou ako je Zuza je pre Vinca veľká výzva. Oveľa jednoduchšie by pre neho bolo vykonať neurochirurgický zákrok v boxerských rukaviciach a so zváračskými okuliarmi na očiach. Urazenému Vincovi pomaly dochádza, že Zuza o jeho spoločnosť nemá záujem a zaprisaháva sa, že s ňou už nikdy neprehovorí. Vinco totiž nie je odkázaný na nejakú lokálnu výčapníčku, to určite nie. Má svoju hrdosť a zásady a tých sa pevne drží. Zapáli si cigaretu žltým zapaľovačom, poriadne si potiahne a opýta sa Zuzy, čo hovorí na to šialené počasie.

Zuza robí svoju prácu príliš dlho na to, aby v nej nachádzala potešenie. Po všetkých tých rokoch a nenaplnených životných ambíciách prenáša svoj hnev na všetkých okolo. Už ani sama nevie kedy sa jej dokonale naplánovaný život zmenil na tento ubíjajúci stereotyp. Na jej pomyselnej čiare života sú viditeľné všetky body, ktoré formovali jej existenciu. Bod ktorý by značil predel medzi obdobím spokojnosti a nespokojnosti už nájsť nedokáže. Vyschol ako mokrý chodník po letnej búrke. Už ho proste niet.

Teraz tu stojí a nalieva alkohol, poslednú legálnu drogu skvadre zúfalcov. Je to reprezentatívna vzorka Slovákov s ich typickou dobrosrdečnosťou a pohostinnosťou, ktorá je však pevne oplotená závisťou a egoizmom. Niektoré vlastnosti svojich predkov, ktorí dlhé roky ohýbali chrbát zdedili. Napríklad ukazovanie prstom na všetkých len nie na seba. Ak by sa to však nejako nešťastne zvrtlo, ešte vždy je tu možnosť ohnúť chrbát. Pozoruhodná je ich schopnosť sa vyjadrovať k čomukoľvek. Pseudoexperti na politiku, šport a ak je potrebné aj na ústavné právo. Pochybní historici, skeptickí vizionári a v neposlednom rade aj psychológovia, ktorí majú červený diplom z vysokej školy života. Výnimkou tohto all stars tímu je Čech Jirka Vyskočil z Kladna, ktorý sa na Slovensko priženil koncom osemdesiatych rokov. Svoju hrdosť, že je príslušník českého etnika zdôrazňuje hlavne v súvislosti s tým, že na rozdíl od Slováků, my umíme vařit pivo a hrát hokej.

Tieto existencie, žijúce vo vlastných mikrosvetoch, v ktorých sa za osobné víťazstvo považuje naskočenie štyroch pomarančov na displejoch hracích automatov, jej dennodenne pijú krv. Je však otázne, kto má právo komu čo vyčítať. Za Zuzanin nevydarený život nikto z nich vinu nenesie, oni sú len akousi nepríjemnou súčasťou jej  kľukatej cesty ku šťastiu. Zuza sa ich štíti a pohŕda nimi. Možným dôvodom jej nadraďovania sa je to, že ona v sebe ešte stále vidí možnosť byť niekým iným. Súčasná koexistencia s nimi je len nejaké nedopatrenie. Zatiaľ čo oni už svoju životnú úlohu asi už dávno prijali s pokorou. O to silnejšie sa však u Zuzy prejavuje strach, hlavne v momentoch, keď si pripúšťa, že niekto iný už z nej asi nebude.

Zuza sa nad Vincom zľutuje a rozvinie teda debatu o počasí. „Vieš, keď je zima, tak chceme teplo a keď je teplo, tak chceme zimu,” zafilozofuje. Vinco sa hneď chytí a namieta, že jemu zima nevadí. Svoje tvrdenie opiera o empirický fakt, že keď je mu zima, tak sa vie teplejšie obliecť, ale keď mu je horúco, tak z kože sa vyzliecť nedokáže. Z obavy, že pre Zuzu je týmto tvrdením debata uzavretá, pridáva ďalšie neodškriepiteľné fakty o nevýhodách horúceho leta oproti chladnej zime. Jednou z nich je potenie. V lete sa nadmerne potí na celom tele, zato v zime sa mu potia len nohy a to sa dá v pohode vydržať.  „A vieš čo totálne neznášam? pýta sa Vinco Zuzy a klepe prstom na pohár od piva, aby jej naznačil, že mu má natočiť ďalšie. „Keď som celý spotený a chce sa mi na záchod. Ako si tak sťahujem nohavice, tak sa mi slipy zrolujú po stehnách až ku kolenám do takých šúľkov. Potom je strašne komplikované si ich natiahnuť späť. Vieš, čo myslím?”

Ale Zuza už Vinca nevníma. Vinco v myšlienkach sám seba pokarhá, že to asi prepískol a Zuzu zbytočne vyplašil svojou intímnou spoveďou. Odpije si z čerstvo načapovaného piva a pohľad mu rovnako ako Zuze opäť upadne do neurčitého bodu. Každý z nich sa uzavrie do vlastnej ulity. Je to ten najväčší pocit osamotenia na svete. Byť uväznený vo vlastných výčitkách a premárnených nádejach. Človek už vlastne nevie, či niečo hľadá, alebo pred niečím uteká.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ROZHOVOR S DAVIDOM ENGELSOM - FÓRUM

Belgický historik: Čaká nás čo Rimanov v prvom storočí pred Kristom

K vláde majú prísť autoritárske režimy.

ŠPORT

V Miškovci sa bili zvolenskí chuligáni, tiekla krv

Tréner Zvolena Andrej Podkonický sa po zápase ospravedlňoval.


Už ste čítali?