Čakáreň

Autor: Ján Chomík | 23.11.2020 o 17:34 | Karma článku: 7,72 | Prečítané:  755x

Sedím v čakárni a čakám. Dcére idú dávať strojček na zuby a ona má z toho neuveriteľnú radosť. Ja keď som bol malý, tak všetky tieto veci boli pre nás čírou katastrofou.

Už len niekto, kto nosil okuliare si to pekne zlízol. „Okuliarnik indický, chytal kravu za cicky“ a tak ďalej. Ak by boli strojčeky v čase môjho detstva, tak by sme všetky tieto deti volali železné tlamy, alebo nejako podobne. Časy sa menia, teraz je to iné a to je dobre. A možno, že dnes je to naopak a práve, ak nie si niečím iný od ostatných, tak si nudný a nezapadáš do kolektívu. Čo je vlastne tak, ako to vždy bolo, iba opačne.

Zabudol som si zobrať nejakú knihu a teraz trpím. Ja totiž keď čakám, tak trpím. Po mame som zdedil jemnocit a po otcovi cholerizmus. Nie je jednoduché žiť v mojom schizofrénnom svete. Začínam filozofovať nad celým tým ubíjajúcim úkonom čakania. Celý život iba čakáš...

Čakáš na Vianoce, na piatky, na prázdniny, čakáš kým mama uvarí obed, potom čakáš kým vychladne na tanieri, čakáš na dospelosť, na lásku, na sex, na výplatu. Čakáš na pošte, pri pokladni, na zastávke, na schválenie hypotéky, na dôchodok. A ak sa konečne dočkáš dôchodku, tak tam čakáš na nové zuby, na penziu, na to kedy otvoria Kaufland, kedy zaberú lieky a tak ďalej.

Snažím si skrátiť čakanie nejakou činnosťou, aby to rýchlejšie utieklo. Prešiel som sa po chodbe, čítal si mená doktorov na dverách, čítal si mená zdravotných sestier, preštudoval som si leták ako si správne umývať zuby, spočítal uschnuté muchy na okenných parapetoch. Kontrolujem hodinky a s hrôzou zisťujem, že som práve zabil tri minúty.

Kedysi, keď sme s mamou cestovali vlakom na prázdniny na Moravu, tak sme mali prestup vo Valašskom Meziříčí. Tam sme dve hodiny čakali na ďalší spoj. Stanica bola plná rôznych ľudí. Starenky v krojoch, hipisáci obutí v kristuskách a ich dievčatá v dlhých batikovaných sukniach s čelenkami vo vlasoch. Vždy mi pripadali ako víly, pôsobili na mňa takmer ezotericky. Kolorit náhodných ľudí dopĺňali opití robotníci a iné rodiny cestujúce odovzdať svojich potomkov do rúk starých rodičov.

Mama nám zvykla v nejakom stánku priamo na peróne kupovať frgále, čo sú najväčšie koláče na svete, ktoré vyzerajú ako keby ich namaľoval sám Josef Lada. Jedli sme ich v čakárni. Bola to skromná miestnosť, iba stoly a stoličky a na bielej stene viseli obrovské hodiny. Jedna minúta tam trvala asi milión rokov. Bol som rozmaznané decko, ktoré sa dookola pýtalo ako dlho ešte budeme čakať.  „Keď bude veľká ručička tam a malá tam, tak už nám pôjde vlak“ odpovedala mama trpezlivo.

Celý život na niečo čakáš.

A naša planéta je čakáreň na nejakej vesmírnej stanici, kde jedna minúta trvá asi milión rokov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Ako Sulík s Remišovou zle zapli gombík

Didaktická príručka pre budúcich členov koalícií.


Už ste čítali?