Mikuláš odborár

Autor: Ján Chomík | 4.12.2020 o 8:30 | Karma článku: 6,74 | Prečítané:  466x

Rovnako, ako si nepamätám svoje prvé Vianoce, tak si nespomínam ani na prvého Mikuláša. Veľmi dobre si však pamätám na toho posledného.

Mikuláš, prelúdium blížiacich sa Vianoc. Ráno ma čakal balíček plný sladkostí a ovocia. Myslím, že už nič neprebije vôňu pomarančov a mandarínok, tak ako si ich pamätám z detstva. Je až nepochopiteľné, ako sa môže vôňa silne zakoreniť v človeku. Niekedy mi takéto veci chýbajú, dokonca aj také maličkosti, ako je napríklad ten špecifický pocit víťazstva, keď som si lepkavé prsty od lúpania pomaranča utrel do teplákov a nikto z rodičov si to nevšimol. Človek by sa niekedy chcel aspoň na chvíľu vrátiť späť a prežiť si niektoré životné momenty ešte raz. Tak to v živote chodí, niekedy si prajeme mať možnosť vymeniť pár zajtrajškov za pár včerajškov.  A niekedy aj naopak.

Dni boli krátke, bola zima a bol sneh. Neviem koľko som mal rokov, ale bol som vysoké prerastené decko, ktorému pod nosom rašilo prvých šesť chlpov. Obdobný počet zdobil už aj moje podbruško. Dieťa, ktoré je príliš mladé na to, aby ste mu pokojne zverili zápalky, ale dosť staré na to, aby sa samé zúčastnilo spoločenskej akcie. Otec disponoval mikulášskym poukazom a takmer tyranskou nástojčivosťou.  „Pôjdeš tam, zoberieš sladkosti a vrátiš sa naspäť domov. Čo je, bojíš sa čerta? Obúvaj sa, za chvíľu ti ide autobus“ počujem jeho hlas a spätne mám ešte stále určité pochyby o správnosti niektorých jeho pedagogických praktík .

Cítil som sa ponížene. Jedna strana mojej osobnosti chcela demonštrovať, že už som tieto detské akcie veľký, ale tá druhá túžila po sladkostiach. Takto to ja mám so všetkým. Som nerozhodný už od detstva. Definoval by som sa ako ten typ rozpačitého človeka, ktorý sa nevie rozhodnúť, či má na prichádzajúci autobus pobehnúť, alebo to vzdať a počkať na ďalší. Komicky chvíľu šprintuje, potom zľahka prechádza do ležérnej chôdze, aby o ďalší moment mohol opäť šprintovať. Celý môj život je chaotické striedanie týchto dvoch činností.

Nakoniec vo mne zvíťazilo to večne nenažraté dieťa prahnúce po sladkostiach. Hrdo som vošiel som do domu kultúry, ktorý praskal vo švíkoch a postavil sa do dlhého radu. Tváril som sa, že nič z toho čo sa deje vôkol sa ma netýka. Na čele pomyselná samolepka s nápisom „ja som tu len pre sladkosti“. Ignoroval som pobehujúce deti rôzneho veku, ich smiech, bláznenie, či plač tých, ktorí sa báli čerta. Okrem Deda Mráza a Čerta, tam bola aj Snehulienka. Etnológia tejto bizarnej trojky mi je doteraz nejasná.

Pomalým tempom so sa blížil k upotenému dedovi v červenom outfite a bielou bradou. V momente, keď už sme boli v priamej blízkosti a za mnou stálo asi päťdesiat detí s vekovým priemerom sedem rokov, začalo to indivíduum žoviálne diskutovať o tom, či už nie som na niečo takéto starý. Nevedel som, čo mu mám na to povedať. Čo som mu mal povedať? Aby toho nebolo málo, tak Snehulienka, ktorá bola zmaľovaná ako matrioška išla ešte ďalej. Spýtala sa, či by som jej nezarecitoval nejakú básničku, alebo nezaspieval nejakú pesničku. Väčší pocit trápnosti som dovtedy nezažil. Preklínal som seba, otca a celého Mikuláša, či Deda Mráza, či čo to vlastne bolo.

Nakoniec som sa nadýchol a dostal zo seba: A ja malada jubku namočila ja, jubku ja, jubku ja, jubku namočila ja. Zabralo to, spokojný Dedo Mráz mi dal sladký balíček do ruky ja som si to namieril hrdo domov. Od vtedy som už Mikuláša už nejako neprežíval, ale vždy keď zacítim vôňu mandarínok, tak si začnem podvedome pospevovať A ja malada, jubku namočila ja....

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Ako Sulík s Remišovou zle zapli gombík

Didaktická príručka pre budúcich členov koalícií.


Už ste čítali?